-

a nemohli chejet vipočtuvanje mať užitki z obetí národňích, a ňežjadali videt ovocja z pocíteních iba višších svetou !" *) Mađari pravda, a ích slovenskí privrženci ňemohli žič ritirskeho, nič velkodušnjeho vivjesť a dokázať. Ku všetkjemu čo robili, hnalo ích Ministerium madarskuo, dieta, zákoni; hnali ích páňi hrozbou, šibeňicjami, terrorismom, alebo ich vjedla zisku a malicherná cti-žjadosť. Takím činom tu o „ritírstve" reč bit ňemuože; ludja pod knutou postavení a korbáčom hnaní aj v Uhorskej krajiňe sú iba nízke nástroje. A že naši ňeprjatelja boli takjeto nástroje, nazdávali sa, že ani Slováci inšje bit ňemuožu; bo človek nad sebä a svoj rozum viššje sa vzňjesť ňevládze; a kdo z ludi druhích zjadostí krom zvjeratskích vola a osla ňezná, ten o človeku, vjac duchom ako telom žijúcim súdi vinášať ňemuože. Takito ludja potom, pravda, mužou a bojovňíkou slovenskích: „nástrojmi a sluhami Kamarilli prezívajú, klebetjac o ňích, že sa vraj, dali preplatit, vistupujú proti slobode, robja všetko iba za odmeni, za peňjaze, že sú vraj za Oberstou a Boh vje ešte, za jakich visckích důstojníkou, od Kamarilli vimenuvaní, a t. d."- Každí sa už mohou presvedčiť, že takjeto potváraňini iba podlost a ňičomnost vimisljeť mohla. Národňí Vodcovja slovenskí, boli iba privátni ludja, a ako takí bojuvali - bez titulo u za trón a národ. Že imponuvali a že išjeu strach pred ňími, ňebola toho inšja príčina, ako sila, obetuvavost a velkosť ich ducha, pred ktorou sa ludja, chudí duchom, korit a trjast musja.

Kebi naši ňeprjatelja mali akí takí pochop o duchu, cti a statočnosti, nespituvali bi sa nás čo sme vihrali?" Ked bi sme práve nič pozemskjeho ňeboli vihrali; vihrali sme čest a úctu, a ten zisk velkí, že podljaci bez pomisleňja na „rovnoprávnost, Slovákou svojími krjelami prikrívajúcu“ po nás sa voziť ako za časou madarstva — ňemuožu a ňesmejú. Vihrali sme váš hňev, vašu závisť a ňenávisť ňeprjatelja naši. A to je v královstve ducha (o akom vi pravda, ňič ňeznáte) veliká víhra! Predtím ste nás iba opovrhuvali a za nič nemali; teraz sa hňeváte na nás, závidíte a ňenávidíte nás. Musíte mať k tomu príčinu; musí bit dač pri nás

*) Kdobi sa chceu ku Slovákom iba pre víhladi na odmeni a viznačeňja pripojiť: tomu sa za prjaťelstvo pekne poďakujeme.

a v počínani našom, čo vás ohromuje, čo nám závidíte, a začo nás nenávidíte! U vás je hňev a ňenávisť; u nás je láska všetko. A láska običajňe hňev a ňenávisť premáha; ňebojíme sa teda hňevu, pomsti a ňenávisti vašej. Co si aj prítomnost privlastňíte; preto ešte nemusí bit i budúcnost vaša. Majte si radosti a požívajte rozkoše prítomnjeho času: mi sa is horkosťami a žjalom uspokojíme. Ale z horkosti a žjalu budú žať budúci šťastlivejší potomci naši. Mi sa teraz za šťastních pokladáme, i v tedi, keď prenasleduvaní od vás, za ňešťastní náš národ trpíme; a preto na prítomnosti oči ňeovesujeme, aňi od ňej všetko ňečakáme; historia nás ale učí, že dokjal má národ svoje spevi a reč, i jeho život trvá — a keď má hodních sinou, ktorí sa zaň obetuvať vedja má i pred svetom česť a úctu. Zapisujte sa vi k millionom maďarskjeho národu. Dobre; i Peršaňja sa na millioni rátali. Hoj, ale mocňejší ludja padli, ako ste vi, klebetni, iba na reči a snáď na intrigui hrozní ňeprjatelja naši. Zivot slovenskí ňezávisí od toho alebo od toho jednotlivca, aňi je ňje na dňes lebo na zajtra prilepení; náš pohlad k nastávajúcim vekom a budúcim pokoleňjam zaletuje. Mojžiš za 40 rokou bou na púšti, a ňebolo mu súdenuo, iba jeden pohlad do „zeme zaslúbenej!" Mi sme ešte mladí; ňebívali sme aňi za 40 rokou na púšti, a Boh viplňiu vrúcne túžbi naše: dau nám vidjeť aspoň na okamžeňja, krásu „zeme zaslúbenej.“

Nje je posjal, pravda, aňi najvrúcňejšja žjadosť a túžba naša „Oddeleňja Slovenska od Madarstva" uskutočňená, bo mnoho jesto ešte zlosti a závisti vo svete, ktorá sa neprestajne usiluje odvracať srdce Dobrotivjeho Panovňíka od nás, a túto najprú premuocť musíme. Národ potrebuję roki, kím sa zmuože, a storočja, kim ku kvetu príde. Život nášho národu iba od dakolko rokou sa rátať muože, a síce od toho času, ako Slováci verejňe proči Madarom, najvätším — mravnú vraždu na ňích páchajúcim ňeprjatelom svojím vistupovať počali. Że sme posjal od tichto ňeprjatelou nášho života ňje oddelení, nepripisujeme to ňevšímavosti Vládi Cisárskej, mladí Panovník náš mái srdce dobruo i vuolu šlechetnú;- ale iba ǹeprajním okolnostam, a nadovšetko tej príčiňe, že sa ňe

presvedčili ešte v kole Najviššjeho Dvoru o najspravedlivejších túžbach, žjadostach a krivdách naších.

Pravda, že iba v ten čas bi sa náš život rezkejšje pohibuvau, ked-bi sa Slovensko od Madarstva oddelilo, a slovenskje kraje od Dunaja k Torisi, a od Tatjer až ku Ťisi, našími vlastními pomenuvat bi sme mohli, v ktorích okrem Jeho Cis. Jasnosti a Ním vivolenú, nášmu národu a Jednote Ríše Rakúskej oddanú Vrchnost žjadneho druhjeho Pána bi sme uznávať ňemuseli. Potom bi každí Slovák so zápalom o svojom Cisárovi, o svojej vlasti rozprávau, a ten náš kraj slovenskí, v noví kvet bi vikvitou! Ze sa to posjal ešte ňestalo: preto nezúfame, aňi vec za stratenú a namáhaňja naše za darobnuo ňedržíme. Príde i k tomu čas; a naši ňeprjatelja budú zahanbení a porazení. sa potešme pjesňou slovenskou:

Do toho času

Prídavok.

Ku str. 18, rj. 13, po slovách: „a Šröra“ znamenaňja, nasledujúca deklarácia:

- má prísť do po

Declaratio in causa Supplentis Cathedrae Slavicae constituendi.

Quum incl. ac ven. Conventus nuper celebratus nonnisi modum electi slavicae cathedrae Supplentis carpserit, nullum tamen de eodem amovendo injecerit sermonem; eqnidem existimem, Senatui scholastico nihil aliud esse commissum, quam eundem Supplentem, in persona Clariss. D. Štúr― de Lyceo nostro optime meriti et ab ecclesiis slavicis ardentissimis precibus desiderati, nec criminibus sibi factis convicti, viri docti, integri, in docendo eximii modo ab Incl. Conventu constituto legali confirmare, ut sic concordia ecclesiarum tam Districtus nostri, quam montani atque tibiscani conservetur et a nostro Lyceo persecutionis ac intolerantiae crimen repellatur.

Hanc meam sententiam, neque factionis alicuius socius, nec patriae et hungarae gentis amore et studio destitutus, sed unice religionis ac humanitatis libertatisque docendi evangelicae tuendae gratia depromens, omni observantia ac cultu persevero

Pos. d. 3. Febr. 1844.

servus humillimus

Godofredus Schroer,

Lycei Ev. A. C. prof. h. t. Rector.