Velmi důležitje sú slová v II. ročňíku Nitri str. 187 a 188, ktorje Hurban roku 1843 napísau, akobi už vtedi bou predvideu mestá i polja budúce, na ktorích Slováci dakedi za svoj národňí život povstanú, hovorjac: „Hej! vitajže nám hrdinská Mijava." Hrdinská je Mijava, bo jej historia mnoho obsahuje skutkou, ktorje sa hrdinskimi zvat muožu. Škoda len že všetka sláva hrdínskosti Mijavskej len ženám náleží. Muži si hu vraj ňechali na budúcnosť. No aj to dobre Boh vje kedi, ale istuo je to, že časom prujším alebo pozdejším viplňja sa naše tušeňja a naše nádeje, bo ich ňevistavujeme na základe vimislenom, ale na podstate pravdivej, na potrebnom tom vivinuváňi sa historickom ludskjeho pokolenja. Vet sme sa už tisic rokou pripravuvali k tomu, čo bii máme v najbližšej budúcnosti. Že ale k tomu víhladu ňemajú tí, ktorí sa na budúcnosť dívajú z úzkeho okjenka formičjek dosavádňich, tomu sa nemáme čo divit, bo to sú ludja, čo i o Kristu hovorja, že bez prorockjeho ducha mohou predpovjedat zkázu mesta Jeruzalema a t. d." Krom Mijavi aj druhje mestá a kopaňice, ňeskuor viznačenje, sa tu víslovňe menuvanje, ako: Brezová, Stará Turá, Krajnuo a t. d. — V tom istom ročníku str. 71. „Hoj búrki! žeňte že sa skuor na Tatri, a rozdujte tjeto ohňe skuvanjeho ducha — abi żjarili svetu! Kdo teraz číta „Pohladi slovenskje," všetko posjal ňesrozumitelnuo, tajnuo, tušenuo ako jasnuo, pravdivuo, do skutočnosti a života zasahujúce sa mu objaví. Aspoň dakolko slov na príklad: Ďjel 1. Sv. 1, str. 15, „túžime vislobodit sa zo stavu lén práve trpja ceho, k zasahuváňu do p á sma skutkou celuo človečenstvo v jednotlivích národoch oslavujúcich;" alebo str. 23: „musíme, musíme naozaj prestat už jeden raz len na krbku svojom sa zohrjevat, musíme prestať len na doliňe našej sa presúšať, a t. d. a t. d."- A takimito mišljenkami a nádejami je preplňená celá mladá literatúra slovenská. Keď nadšeňejší spevci madarskí iba čjerne, hroznje obrazi budúcnosti mađarskej videli, Slováci z tráplivej skutočnosti leteli na krjelach spevou do ňeďalekej krajšej budúcnosti svojej. Berzsenyi, Bajza, Vörösmarty a druhí, žalostním hlasom trúchlja nad madarstvom; na príklad: *) V slovenskom preklade: „Čo je mađar teraz? špatní kostlivec sibaritski ; Ztrhau zo seba krásnu známku národňjeho života, A z rúcaňín rozborenej vlasti svojej, Stavja si palác jeho leňivosři.“ „V predošlosti tvojej (vlasť moja) ňjet radosti, V budúcnosti ňjet nádeje, Hinúca pekná vlasť moja Nad tebou mi srdce krváca." „Sin vlasti chodí sta sirota vo vihnanstve, Pjeseň vispevuje prežalostnú, Ďjeťa moje dobruo ! o krajších dňoch vlasti Už tje pominuli ňespjevaj!" atd. „Lebo príde, ked má prísť pohrab (smri) velikánski, Kde nad hrobom celá krajina v krvi stáť bude.“ Smutnuo je to, keď vzňešeňejsí duchovja takto sa ohlasuju; takjeho jedneho tisíce škreklavich beiárou ňepreváža. Slováci majú celkom inakšje spevi. Na priklad: Co z nás Sláwů bude o sto roků? Slawský žiwot na wzor potopy Rozšíří swých wšude meze kroků !“ „Sláwy dcéra !" ,Dobrú noc Slováci, váš den už zapadou.“ * „Šablička železná treba junákovi, Na úu sa podopre a obzre okolo, Či to má vždi tak biť ako dosjal bolo ?" Množstvo je takíchto víletou, iba v budúcnosti kochajúceho sa ducha slovenskjeho, z ktorich bistrejší rozum mohou rozsúdit: akú má jeden i druhí z oboch národou budúcnosť? Lebo to je skutočná pravda, že nadšení spevci predzvestujú život i pád svojho národa! Slechta slovenská, zaňedbávajúc sa vo školách, ňeoddávajúc sa viššjemu umeňů a povoláňu ducha, skúmaňú literatúri a filozofie, zachvátená rozkošmi a svetárstvom, teraz musí nad hrobom madarstva narjekať, a keď sa ňenavráti k pravdivjemu, večnjemu principu, zostávajúc i napotom v bludoch a zmatkoch musí zúfať nad životom svojím. Spaseňja inde ňjet, iba v duchu a v pravde. Tjeto jadki ňech aspoň upozorňja: ak velkí má víznam literatúra na život a budúcnosi národou ! 3. Počjatki verejnjeho vistupovaňja Slovákou. Najdúležitejsje vistúpeňja s povedomím národnosti a individualnosti slovenskej sa stalo roku 1842. V tomto roku Slováci, na čele majúc dústojnjeho starčeka Jozeffyho, evanj. biskupa, M. M. Hodžu, Chalúpku, Ferjenčíka, podali svoje spravodlivje žalobi - vjacej sto podpismi vážnich mužou duchovnjeho i svetskjeho stavu potvrđenje u trónu Jeho Cis. kr. Jasnosti, proti nezbedním, všetko maďarizujúcim ňeprjatelom. Deputácia slovenská laskavo prijatá, dostala nasledujúcu odpoveď: „Každí národ v Uhorskej krajiňe ňech sa na ceste zákona a spravedlivosti vzdeláva, vo svojej národňej reči všemožňe viviňuje. Vláda najviššja mu v tom ňje len žjadne prekážki klásť ňebude, ale ho vo všetkom napomuože." Navrátjac sa domou mužovja deputácie slov. od Madarou prenasleduvani, inquiruvaní, kočačími muzikami zňeuctovaní bívali žič pre inšje, iba pre ten velkí hrjech, že krivdi svoje pred trónom Jeho Jasn. predňjesť sa opovážili ! Mnohorazí ňeskuor Dústojní starec Jozeffy, mimo toho, s nebezpečenstvom vlastnjeho života, chodiu do Budína pred ňebohjeho cis. kr. Palatina, oroduvať za svoj národ slovenski; ale bolestní hlas vážneho starca ňepreňiknuv srdce telom i dušou Madarom oddanjebo Nádvorňíka. V tej istej záležitosti chodili roku 1844 i Hurban s Paulíňim do Vjedňe, abi znovu na Najviššom Dvore v pamäť uvjedli ňespravedlivosti, akich sa Madari na Slovákoch dopúšťajú. Okrem toho proti prepjatosti maďarskích fanatikou vistupovali odvážni Obrancovja náboženstva a národnosti na generálnich, distriktuálnich a cirkulárnich (okolitích) Konventoch. A sice v Pešti Jozeffy, a (so Slováci vtedi sprjatelení) evanj. bisk. Szeberíňi s J. Kollárom a t. d. V Prešporku: M. M. Hodža, Lud. Stúr, Cochius a druhí. Na seniorálnich konventoch: Hurban, Hodža, Matúška a druhí. Robilo sa mužňe a odhodlane. Do historie zaznačiť sa má i krok mládeže slovenskej, na ústave v Bratislave, pod nám. professorom L. Štúrom v reči materinskej sa vzdelávajúcej, ktorá bola v tuhom spojeňí s celím Slovenskom, a jej ústav ohňišče života národňjeho. Madari odstráňili L. Štúra zo stolice slovenskej; prečo mládež roku 1844 dňa 6-ho Brezna z Bratislavi do Levoče sa vistehuvala. Dej tento vzbudiu velkú pozornosť a napnutja síl na celom Slovensku, najme že boj mládeže za drahjeho učitela trvau od 11-ho Rujna 1843, aż do 6-ho brezna 1844. Za tento čas obracala sa ona so svojími žjadosťami ku všetkím známim vlastencom na Slovensku, abi vsemožňe robili na tom, žebi Lud. Štúr zostau i dalej jej Vichovávatelom. Pisalo sa na Superintendentou, Senioráti, Kňazou, svetskích mužou a prjatelou slovenstva. Od tichto prichádzali dopisi na konvent Prešporskí v záležitostach ústavu, že sa konventi skoro každú ňedelu držjavať museli, na ktorích i Slováci mali svojich hodních zástupcou; medzi nimi večnej pamäti prof. Kováč-Martíňi, pr. Srör (rodom ňemec), a vjacej znameňitích meštanou Prešporskich. Po mnohích bojoch sa naposledi barónovi Jeszenákovi distriktuálnemu, a Bajcsymu Prešporskjeho Lyceum Inspektorovi, podarilo vec slovenskú podvrátiť. Celú záležitosť títo professorom mládeže odovzdali, z ktorích traja slabúsi, potajomními deklaráciami, prehlasuvali viborních mužou Martíňiho a Šröra. Madari sa tešili nad odstráňeňím Lud. Stúra zo stolice slovenskej; ale ducha učencou jeho udusiť v stave ňeboli. V žjali zaňechala mládež ňevďačnú Bratislavu, opustjac rumi svatiňe svojej a odišla ku velebním Tatrám, abi ožulovateu jej duch k budúcim slavňejšim skutkom. 4. Slovenčina. K dobrjemu pochopeňú nastávajúcich dejou, potrebnuo je vedjet, ako slovenčina puosobila na vivinuvaňja sa národu slovenskjeho, ňech si teda ňikdo ňesťažuje o ňej dakolko slov prečítať. Mišljenka o potrebe slovenčini, povstala roku 1843 v duchu vjacej učeních mužou na Slovensku, ktorí posjal vo vzdelanej, od predošlích spisuvatelou slovenskích zdedenej a v literatúre prechovávanej češtiňe písaními kňihami, Slovákou prebudiť, a k povedomú privjesť všemožňe sa vinasnažovali. Ale pozorujúc, že to do života ňezasahuje, že ich spisi iba daktorí jednotlivci, najvjac kňazja evanjelicki (ktorí sa kňihami i v druhích rečách písaními vzdelávať mohli) čítajú, že pri češtiňe celuo skoro Duchovenstvo katolicko, ako aj viššja i nižšja Šlechta z národňjeho chrámu sa vitvára, a lud, na ktorom im predca najvjac záležalo, (jak katol. tak evanj.) len vo tmách ňevedomosti a slepote zostáva: umjeňili si živou rečou ludu k národu hovoriť a vjesť ho touto k povedomú viššej osveti. Slovenčina sa pomali začala vivárať; -- |