k pamjatke odchodu mládeže z Bratislavi prvje svoje perli priňjesla. *) Rezkím, životním vistúpeňím slovenčini sa stalo rozdvojeňja duchou na Slovensku. Povstala stará a nová škola; prvá sa priznávala k bibliččiňe, druhá ku slovenčiňe. Ale rozdvojeňja toto bolo slabuo a lahkuo k premožeňů. Bo tu sa opreli ustávajúci už, a od sveta z vätšej strani odijahnutí bojovňíci, proti mužom a mládencom svetu sa tešjacim, života plním, k búram prichistaním; alebo ludja náruživí, všetko na svoju osobu vzťahajúci, čo z ich hlavi ňepošlo zatracujúci, proti mužom bez osobních nárokou, iba na vuolu, žjadosti a potrebi národa ohlad berúcim, ňje o svoju slávu, ale jediňe o blaho národnje ho celku sa starajúcim. To bou teda boj ňerovní; a keď staroslováci už umĺkali, alebo v ohavních brošúrach žlč svoju viljevali: mladá škola slovenská s celím zápalom a obetuvavostou do života zasahuvala. Bratom Čechom aňi tak za zluo mat ňemuožeme, že sa proti slovenčiňe ohlasuvali. Pochádzalo to z čjastki z ňedokonalej známosti stavu a života, potrjeb a okolností ludu nášho, z čjastki z osobuvaňja si historickjeho práva k tomu: upomínať Slovákou na spojeňja literárno; ležalo to i v ích vlastnom interesse, získať čo najvjac pracovníkou literatúre svojej, abi sa k boku druhím europejskím národom postaviť mohli. Dopustili sa, pravda, daktorí i ňespravedlivích víčitkou, čo Slovákou velmi bolelo; ale bratská láska odpúšťa útržki jednotlivcou, pravdivosti veci ňeznajúcich. Medzitím v Čechách i na Morave sa nachádzali genialnejšje hlavi a vrúcňejšje duše, ktorje krok tento ňezatracuvali, ale v ňom iba obohateňja reči a literatúri slovanskej predvídali. K tímto patrja najme slávni Hanka, Klácel, ňezapomenutelní Slovákom Kadawy a druhí znameňití kmenovci. Slovenčinou sa odrazu noví život vzbudiu na Slovensku. Všetko sa hore chápalo; učení, ňeučení; zemäňja, meštaňja i dedinčjari k národu svojmu sa priznávať začali. Činnost a obetuvavosť, zápal a vitrvalost za veci národňje nastali zo strani katolíckej i evanjelickej, jak na poli cirkevňom, tak i politickom. Novini slovenskje s Orlom Tatranskim roznášali *) Báseň: „Mojím Vrstovňíkom," od J. Rimavskjeho. novje mišljenki a rozňecuvali lásku k národu: vjedli lud ku prameňu čerstvjeho života, podávajúc mu spuosob k jeho duchovňjemu i telesnjemu dobrobitu. Sem patrí: vzdelanost a osveta, kupectvo a prjemisel, vikúpeňja a oslobodeňja sa z pod urbára a t. d.; kňihi sa ňepísali pre biblioteki, ale pre život; podávali sa v ňích mišljenki záživnje a srozumitelnje, veci potrebnje a užitočnje. Čo všetko ňezostalo bez krásnich, blahodárnich následkou. Náradi v knihách vislovuvanje prechádzali do života. Povstalo na Slovensku sto a sto spolkou mjernosti, *) zakládali sa ňedelnje a dedinskje školi, pri tíchto povstali po mestách i po dedinách knihovňe a čitárňe; lud vidjac, že iba osvjeťeňja rozumu jemu z bjedi pomuože, priúčau sa za kňihi peňjaze vidávat.- Krom tích ústavou, spomenutja zasluhujú na mnohích stranách Slovenska založenje opatrovňe a spolki hospodárske, z ktorích mnobje až dosjal znameňite účinkujú. **) Nastúpilo odkupovaňja-sa od pánštini; *) Na tomto poli, okrem mnohích druhích vlastencou slovenskích, (ktorích mená v historii o spolkách mjernosti zapísanje budú) menovite horliví kat. Velko- Ďivinskí farár Závodňík ňeuvadlje vence spomjenok si upljetou. Pri tejto príležitosti aspoň jeden z jeho šlechetních skutkou spomeňjem, a síce: dla naložeňja centrál– nej, vo Veselom držanej schuodzki v záležitosťach Sp. Mjernosti, sozbjerajúc ǹeunavnou pilnosťou a zápalom, više 60,000 podpisou (zo všetkích skoro stolíc Uhorska) za spolki mjernosti, záležitosť túto roku 1848, Jeho Visosti cis. k. Nádvorňíkovi, všetkím katolíckej i réckej (sjednotenej i ňesjednotenej) cirkve biskupom, evanjelickim superintendentom, a naposledi samjemu sňemu uhorskjemu, skrze Vislancou Trenčjanskich predložiu s tou vlasteneckou žjadosťou, abi sa ňemjerno pitja pálenki krajinskím zákonom obmezilo a tak polepšeňja bjedneho stavu ludu značne napomohlo. Prekazili vec túto unorovje v Parízi vipuklje pohibi. **) Nech je tu aspoň Brezovskí hospodárski spolok na príklad uvedení, ktorjeho kapitál dosť z malích počjatkou na 15,000 zlatích narjastou. Najväṭšú zásluhu má pri ňom víborní a ňeunayní učitel tamejší, Karol Sucháč, ako i jeho celá, za veci národňje zaujatá rodina, ktorá, kím on ako kapitáň so Slováci bojuvau, o spolok tento vrúcne sa starala, a všetko v porjadku vedúc, za celí čas jeho neprítomnosti v dobrom stave ho udržala. holje a pustje vrchi visádzali sa ovocním, alebo divim stromom a t. d. Slovenski zemäňja upozorňení na svoj púvod, začali sa priznávať k národu slovenskjemu, nazdávajúc sa predtím, žebi pri češtiňe museli bit Češi, a nikdi dobrí uhorski vlastenci. Na evanjelickich školách a lyceách povstali „Jednoti slovenskje,“ v ktorích sa mládež za hodních učitelou ludu pripravuvala. Takjeto jednoti boli v Bratislave, Sijavňici, Levoči, Kežmarku, Prešove a t. d. Tímto podobnje podujatja sa aj na mnohích semeňiskách (seminaroch) katolickich objavuvali, zrastajúc zo dňa na den na duchu, zápalu a činnosti. Sem patrí, mimo toho, založeňja „Tatrína“ *) spolku literárneho, pri ktorjeho založeňí velká účasť vlastencou slovenskích sa ukázala. Najdúležitejšje z jeho zasadnutí bolo r. 1846. v Čachticách, kde z 12-ti stolic representanti národňí u vel. kat. farára Urbanovskjeho sa boli shromaždili, a zákoni spolku ustanovjac, peknje peňážitje obete poskládajúc, auctoritu literárnu na Slovensku založili. Dosť sa proti ňemu a jeho zakladatelom Madari a Madaróni nadrapuvali, ale on ňeprestávau vidávať znameňitje kňihi, napomáhať hodních na višších školách študujúcich jak katolickich tak evanjelickich mládencou, a inšje podujatja národňje. (Na príklad Bohúňa (maljara), pri vidávaňí nár. krojou, Tatrín napomáhau). To sú všetko zásluhi slovenčini! Co za tri sto rokou ňevedeli vivjest spisuvatelja „Bibličtini“ a „Češtini" sa pridŕžajúci, slovenčinou (v hrozních okolnostach) pri fanatisme madarskom za dakolko rokou sa vivjedlo a uskutočňilo. **) *) Pozri: „Dobruo slovo od M. M. Hodžu.“ **) K potvrdeňú slov mojích uvádzam tu odpoveď J. Trokana StaroSlovákom na ích ňestidatje reči, hovorjaceho: „Mi máme vlastnú reč; máme velkí slovňík, a to je: celí zabudnutí náš národ Slovenskí, v ktorom každá verná duša zlatími literamí je zapísaná; naša grammatika a syntaxis sú teraz ňedelňje školi a spolki krásne su zmáhajúce, v ktorích sa prednáša tá logika: „Národ, ktorí sa sám ňeopúšťa, ňebíva opustení." Naša filologia sú takje spisi, ako je Kadjaveho čítanka .... ; naša filosofia teraz je vrúcno usrozumeйja sa v tom, čo náš duchom aj telom klesnutí národ Podtatranskí spamätať, k pove " Čože vedja velkjeho z tejto epochi preukázať Staroslováci, Don-quixotski ritiri za reč od ňích lingua sacra" menuvanú?*) Veru ňič velkjeho,víjmešli velikost grobjanstva, surovstva a podlosti Launerovskej, Lanštjakovskej, Adamišovskej, Klsákovskej a t. d.! Ukrili sa títo ňevládňi bojovňíci zas do svojích djer, z ktorích boli slovenčinou na chvilu viježení, a nalakajúc sa jej, ako sršňe na ňu sa oborili. Všetkje dobrje hlavi a činnje, zapálenje duše sa nakloňili ku slovenčine. Neskuor uvidíme, začo vlastňe vätšja čjastka tích ř-ovich ritirou bojuvala, akje boli ích úmisli, a čo pod pláštom „bibličtini“ ukrivali? Nič inšje, iba zradu proti mužom najzaslúžilejším, zradu proti národu a celjemu Slovanstvu. (Akbi takje Lanštjakovskje šepleti Slovanstvu mohli uškodiť!) 5. Naši Neprjatelja. trebas Madaróni (o statočních Madaroch ani reč bit ňemuoże), nadávajúc vlastencom slovenskim do „fanatikou,“ sa na vidomoči slovenská reč zo života jak politickjeho, tak cirkevňjeho, ba i zo samích najňižších škuol a svatích chrámou božích vitvárala: - neprestávali s utajením úsmechom presvedčuvať Slovákou, že sa im ich reč ňeodberá, ale vraj, len to sa požaduje: abi każdí, kdo chce do úradu prísť po madarski vedeu. A ňjelen že tak domosti privjesť, povíšiť, a tak istú budúcnosť poistiť muo- 66 Orol t., ročňík 2, Č. 66. *) Rozumej reč kanclovú starej módi kňazou evanjelickich, ktorá je ňje aňi čeština, ani slovenčina, ale iba čistá balamúťina. hovorili, ale vo svojích i v zahraničních časopisoch a brošúrach všetkje od Slovákou prednášanje žalobi, krivdi, úliski a prenasleduvaňja, pred svetom za ňepravdivje, daromnje kriki a lže vihlasuvali; ňemisljac vtedi na bezpočetnje náradi, pláni, úniísli, dopisi v „Pešti hirlape, Tudományos Gyüjtemény-u, Századunk-u, Társalkodó-ve, *) Jelenkor-u, Minerve a t. d.": akobi sa zmadarizuvanja Slovákou najlepšje, najskuor, s ňevelikím namáhaňím podarilo? Zabudli na svoje svatuo dogma, najzretelňejšje tuším velkím prorokom madarismu, grófom Zaym vislovenuo, a síce: Uhorská krajina iba vtedi bude šťastlivá, keď sa z madar čí, a na predpovedanja grófa Széchényiho, że dostatoční je jeden vek človeka k vivedeňú tohoto zámeru. Pred malosvetom madarskim bou najv ätší vlasteňec, kdo si madarizuváňim Slovákou, zásluhi nadobudnuv. (Slovenskí gróf Zay, ako horliví hazafi, držau na svoje útrati v Z. Uhrovci (v Trenčjanskej stolici) jedneho kaplána, rođenjeho Madara, abi vraj tento, všetkích tamejších obivatelou slovenskich pomadarčiu!) Bolo to veru i k smjechu i k hňevu počuť slovenskích-madarou vikrikuvat: „mindent vérünk megtartására! (všetko za udržaňja krvi našej!) Aňi to nestojí, (čo daktorí nadvrhujú,) že sa v tíchto vecach iba horliví (!) jednotlivci prehrešili. Všetkje skoro korporácie madarskje, sám snem prešporskí sa prehrešiu, a národ slovenskí (ňeuznávajúc, pravda, Slovákou aňi za národ) velmi ukrivdiu. Dúkazi toho nachádzame v Diaroch sňemovich. Tu aspoň dakolko príkladou uvedjem. Čože bi si Madari z rečí a žjadostí slovenskich boli robili, ňevšímajúc si aňi len reči bratou Horvátou, a ich Vislancom, na sǎeme národnosť svoju obraňujúcim, so satyrou alebo s posmechom odpovedajúc? V XX. krajinskej sednici u Velmožou (dňa 4. mal. Sečna 1848.) na reč J. Haulíka, biskupa Záhrebskjeho : ,,za to mám, že strani reči a národnosti zákonodárstvo si velmi opatrňe vjest musi, inakšje , že núteňja odpor vzbudzuje, najme teraz, kde sa každí národ svojej národnosti ujímať a za ňu horlit počína ;". *) V Tarsalkodó-ve z r. 1841. sa narádza, žebi sa vraj, Slováci najlepšje skrze maďarskích husárou dali pomaďarčiť! |