Sláv 7320.1 „Keď bolo slobodno dedom dedou naších hovoriť a jednať na svete ▼ časoch minulích, spuosobom tím vekom primeraním, musí biť aj nám dovolenuo spuosobom naším vlastním do časou naších zasahuvať.“ „Každí filister o národu slovenskom zle misleu, ohovárau ho, posmjevau sa mu... Keď zpjevau (Slovák) bou (ludom) lahkomiselní, keď plakau bou ím babskí, keď bojůvau bou ím divokí, keď v svojích dedinách žiu bou ím podlí, otrockí, keď mestá zakladau bou ím bojazliví, keď ces morá sa plaviu bou ím ziskovní, keď ustupuvau smjali sa jeho dobrote, keď na víboje išjeu preklínali jeho moc, keď sa sám v sebe zosilovau sprisahali sa proti ňemu, keď sa s ňimi spoľčuvau ošudárili ho a viškerili mu zubi. A všetkje tjeto veki prežiu Slovák bez náruživosti osobnjeho života! “ Pamätáte amätáte, Bratja! na tje peknje dňi mládeňeckjeho života nášho, ktorje sme nad slovanskim Dunajom v „Národňej Svatini," spojení najsrdočňejšími svazki pobratimstva a prjatelstva slovenskjeho, trávili ?- O tom nepochibujem. Často Vi mislou i srdcom zaletujete do tích posvätnich krajou prvjeho zápalu; na mjesta drahje, käde Sie chodjevali, na kopce peknje, na ktorích Ste o národu dumávali, do tichích hájou, po ktorích sa spevi naše slovenskje rozljehali. Svatje zostanú takjeto mjesta mládeňeckích zábav, rozkoši, bolestí a višších misli letou pre Muža, k bojom pripravenjeho a všetkím návalom sveta vzdorujúceho. Od Dunaja nás vlni búrne zaňjesli pod vekovečnje, velebnje Tatri naše! I tu sme v djele započatom pokračuvali: upevňujúc sa v láske k národu, a chistajúc sa ku nastávajúcim búrkam života pozemskjeho. Od toho času sa vo svete mnohje prjevrati porobili. Nenazdali sme sa, že v zápalistich dobách nás nadletujúce túžbi, spevi, ideale, - trebas sme presvedčení boli, že sú svatje, pravdivje, a preto semeno budúcnosti v sebe nesúce,tak skoro do života a skutočnosti sa predjerat, a všetkje společnosti á okresi ludskje zaujímať budú. Čas nás skoro nepripraveních zastihnuv; ale dakuvat Bohu, že aspoň višších |