Títo

Geniou národa nášho schitiu na krjela, hodjac ich do ňezmeranjeho Oceánu zbúreních vín najnovšjeho veku. schitili národ so sebou, a plávali s ňím ku prístavu šíreho Slovanstva! Národ náš v zbúreních vlnách ňezahinuv; bo mau Vodeou zmužilich, Správcou múdrich a opatrních, ktorí vihnúlí náramním prúdom, a obišli besnje, ich pohltiť sa hrozjące skaliská. Národ z mora viplávau rezkejší, živší a odvážňejší; poznau svoju silu, a seba, ako rovnjeho druhím národom; a jeho sinovja budú vedjet zastať práva svoje i posvätiť sa za dobro celku i umrjet za bratou svojích.

Pozorujúc toto vrhnutja sa národa nášho do vĺn zbúrenjeho mora, a obdivujúc odvážnosť Vodcou a posvätenost junákou slovenskích: vzbudila sa v duši mojej túžba, naznačiť to na pamjatku pre Vás, drahí Vrstovňíci moji! Bo vjem, že Vi dejom tímto najlepšje rozumet, najvätšú útechu v ňích nachádzať budete.

Na Vás som, teda, misleu, Spoločníci skutku mládeneckjeho, keď som tjeto rjadki „Povstaňja slov.," spisuvau. Príjmite a pozdravte prvopočjatočnú prácu moju, srdcom úprimním, pohladom vďačním. S Bohom!

UPOZORŇEŇJA.

Historia slovenská sa ňedá dla vzoru ňemecko-francúzko*)–

englických historikou písať; napisau som ju teda duchom a spuosobom čisto slovenskim.

Vjem, že mojej práci k dokonalosti, aká sotva vjacročním prerábaňím docjeliť sa muože—abi sa Horácovo „nonum prematur in annum" viplňilo,- mnoho chibuje: preto ale pokutkárskich kritikou, čo na mjesto toho, abi sa k dačomu pribrali, iba druhích rečjami: „to mau inakšje“ „toto ňemau napísať“ „to bich já takto misleu“ — posudzovať a posmeškuvať vedja, aňi ako mak si ňevšímam.**) Z takích mi aňi škodi, ani osohu ňemáme; muožu odísť-s pánom Bohom!

*) K dokonaljemu pochopeňú vivinuvaňja sa sveto-mišljenki, mimo slovanskích spisou, najdúležiťejšje sú francúzke; najme spisi slávneho Thiersa, Louis Blanca, Micheleta, Lamartine-a, Montholona ată. **) Prišlo mi na um, že takíto ludja, trebas sú Slováci, všetko račej vidja v cudzej reči napísanuo, ako v ích vlastnej slovenskej; abi sa ím zadosť urobilo, ňech ím Shakspeare-ova Portia to istuo po englickí visvetlí: „It is a good divine that follows his own instructions: I can easier teach twenty, what were good to be done, than be one of the twenty, to follow mine own teaching." (t.j. Dobrí je to kňaz, ktorí svoje vlastnje reči (vinaučovaňja) zachováva. Lahko (lahšej) ja naučím dvacjałích čo bi bolo dobre robit, ale ťažko sa najde jeden z pomedzi tích dvacjaťich, ktoríbi moje naučeňja nasledovau.) Vzťahuje sa to na Slovákou takích, o ktorích bi tá istá Portia ako o Faulconbrigde-ovi povedala: „He is a

Nedokonalost prednášaňja muojho vinahradja vítahi z Obrazou povstaňja slovenskjeho v roku 1848." Velaci. p. Hurbanom, - na žjadost daktorich moravskích a českich Vlastencou- nakresleních, a spisuvatelovi prítomních dejou, spolu i s důležitími listami súkromními na „Najhodňejšú Spoločňicu, jeho hrozních, ale i slávnich osudou“, písaními, k upotrebeňů, prjatelski doručeních.

Úprimních Rodákou a prjatelou pravdi úctivo žjadam, abi ma o viňechaních, a snáď dúležitích udalosťach, upovedomili. Vítanje mi budú takje oznámki; jednotlivec ňemuože všetko vedjet, a všetko všade vidjet. Spolu aj keďbi chibu, alebo (čo ňemislim) ňepravdu našli vo spisku prítomnom, ňech ma upozorňja: abi ňeprjatelja naši videli, že mi ǹje len ích hrjechi ňezveličujeme, ale aňi najmenšej ňepravdi o ňích ňehovoríme; ba dosť často blädnú barvi opisuvaňja nášho pred ích skutočním so Slováci zachádzaňím a ukrutnostmi, akich sa na národu Slovenskom dopustili. Madari o nás samje Iže písali; mi si dovolujeme aspoň svedectvo pravdi o ňích a ích skutkoch vidávať.

Kdo chce mat „Úvod" do mojej historie, a všetkjemu dokonále rozumjet, ňech prečíta v „Pohladoch“: „Slovensko a jeho život literárni" od M. J. Hurbana.

O pravopise takom lebo takom slova šíriť púvodca pritomnjeho spisku ňebude; bo jemu na litere, ktorá sa vždi premeňit muože, mnoho nezáleží, ale jediňe na duchu, ktorí obživuje, jehožto zákoni sú večnje a ňezmeňitelnje. Načo sa s „abecedou" zapodjevať, ktorá je dňes latinská, zajtrá muože bił kyrilská a napozajtrok zas inakšja ?

Púvodca so zápalom číta vzňešenje básne a spevi Homera slovenskjeho J. Holljehov bernoláčiňe; vítanje sú mu srdce i ducha rozňecujúce zňelki ňesmrtelnjeho J. Kollára a kocháva sa i v druhích bezpočetních djelach klassickich,-

mans picture; Bat alas! .. How oddly he is suited! I think he bought his doublet in Italy, his round hose in France, his bonnet in Germany, and his behaviour every where." (Dosť pekná figúrka z človeka; ale čože je z toho!. A ten oblek, ak divní na ňom! Kamizolu tuším v Itálii kúpiu, nohavice vo Francúzku, čjapku v Nemecku, a jeho držaňja kdo vje v ktorom kúče sveta!)

v českej reči písaních; ale rád bere do ruki aj — zápalom, životom a nadšeňím díchajúce knihi mladej liter. slov. v slovenčiňe, z čistjeho Tatranskjeho žrjedla čerpanej spisanje a uverejňenje.

On teda hádki z ohlädu reči za velkuo ňeštesija ňedrží, a držať ňemuože; filologi sa vždi hádali a hádať sa ňeprestanú. Len abi u nás akuosi diktátorstvo a škrupulantstvo prestalo, ktoruo hňed druhjemu do zradcou nadáva, ak on snáď ypsilon ňepíše. A tu zas tá tisícorakími barvami maluvaná ňesvornost slovenská sa z hrobu vicituje, ktorou prestrašení slabí duch kričí: beda, beda, beda Vám, Vi йesvorní Slováci! ňepomisljac, že on práve starje hrjechi" začína.

Dajteže tomu pokoj, a ňerobte darobnje mrzutosti. Boje sú potrebnje k vivinutú sa národňjemu. Či bi sme ozaj od „bibličtini" dalej ísť ňemali?

Ale

Nemci a Francúzi, - že tí sú vraj svorňejší! prosím Vás, páňi moji, jestli ích liter. skúmate: či ňenajdete že sa literatúra u tichto národou skoro každím desaťročím meňí, a že pred Napoleonom Francúzi veru inakšje pisali, ako teraz. A Nemci? Tito iba od Goetheho časou majú istejšje pravidlá písaňja. Takim spuosobom sa to aňi u nás ňeštestim menuvat ňemuože; -a daj Bože veční, abi len inšej ňesvornosti medzi namí ňikdi ňebolo! Púvodca v tom na príklad žjadno ňeštestja nevidí, že M. M. Hodža „Dobruo slovo" inakšje, „Vetin“ zas inakšje", Epigenes Slovenicus" a „Der Slowak" tjež inakšje pisau. Len abi duch boží vjacej ludi povzbudiu k vidávaňú podobních spisou! Jeden Genius vždi vjac stojí, ako tisíce nad ňesvornostou bedákajúcich a lamentujúcich ňesvorních škrupulantou !

Kim ňebudeme mat Akademie, učenje společnosti, školi a stolice reči slovenskej, a dokjal ňedosjahňeme život verejní, občjanski: — aňi reč naša ňebude, a ňemuože mať ustálenje a skristallizuvanje formi a zákoni.

Čo sa púvodca tika, on deje prítomnje v inšej reči písat nemohou, iba v tej, ktorá deje tjeto, tak rečeno stvorila.

Pisanje su oni v reči tej, ktorá vistúpeňím svojím, ako bleski jarňjeho slnka celuo Slovensko občerstvila a k životu prebudila; ktorá prvíraz samostatnosť a život národňí Slovákom zvestuvala; k bojom srdcja i duchou slovenskích

proti ňespravodlivím Madarom podpálila a meče za Najjasňejšjeho Krála a za práva národa slov., tisícom mládencou a mužou slov. do rúk podala; v reči tej, v ktorej sa rozkazi a zákoni (v prítomních dejoch) vidávali; pred ktorou sa odrodilci slovenskí trjasli a polepšeňja slubovali; ktorej pjesňami kojení a povzbudení bojovníci slovenskí do ohňa proti ňeprjatelovi smelo stúpali; v ktorej, dokjal sa terajšje okolnosti ňepremeňja, najskuor a najlepšje život politicki na Slovensku založiť, vivinúť a vivjesť sa dá; a naposledi v reči tej, ktorá si mečom život vidobudnula. A to je naša nová-a najstaršja - Slovenčina!

Komu bi ona uši obrážala, ňech odloží spisok tento na stranu; nikomu sa ňevtíska. Boh dá, že on aj svojích prjatelou najde; a tí, v ktorích rukách meče a bodáki sa bliskali, ho vďačne príjmu a s potešeňím čítať budú.

Ostatňím posmevačním Thersitom odpovedám slovi M. J. Hurbana „Slov. Pohladou" Ďjel I. Sv. 1, str. 34, rjadok 7. — „Mi bi sme ňedbali, čobi tí terajší naši učení pokutkári už bár po englickí písali, kebi lẹn písali o vecjach národa sa tíkajúcich, a tak boli dákimi stlpami viviňujúcej sa z národa nášho sili! Ale samá ňečinnost -iba ak činnostou pomenuješ to thersítsko sa z tích, čo dač pracujú, vismjevaňja."